Igor Kovačevič: „Špičkový tréner musí byť dokonalý, a to je veľmi ťažké“
Bývalého skvelého basketbalistu a súčasného trénera mužov aj mladých chlapcov v Chorvátsku Igora Kovačeviča sme vyspovedali o tom, čo momentálne robí a aké má ciele. Jeden z najlepších rozohrávačov dejín slovenskej extraligy(hral v Lučenci) nám povedal aj o náročnosti trénerského remesla a svojich spomienkach na dva majstrovské tituly s Lučencom.
1.Po veľmi úspešných sezónach strávených na Slovensku o tebe takmer nie je počuť. Kam viedli tvoje kroky po roku 2008, keď si odišiel z Lučenca?
Hneď po návrate zo Slovenska som sa stal asistentom trénera v Slavonskom Brode, a tiež som tam robil aj s mládežou. Druhý rok som sa dostal už do funkcie hlavného trénera. Urobil som najväčší výsledok v histórií klubu, pretože sme sa stali majstrami Chorvátskej ligy A1(najvyššia súťaž okrem tímov Adriatickej ligy).Bohužiaľ v mojom treťom roku ma po prvej prehre vymenili. Momentálne pracujem v A2 lige ako hlavný tréner a mam aj svoju vlasnu basketbalovu školu. Študoval som na vysokej škole v Záhrebe. Mam aj licenciu FIBA. Už 6 rokov sa každé leto ako tréner zúčastňujem na medzinárodnom basketbalovom kempe LIBERTAS v Dubrovniku. Bol som na seminároch so špičkovými chorvátskymi trénermi Repešom, Spahijom a Jusupom. Teraz čakám na nejakú medzinárodnú ponuku, a robim to, čo mam rad.
2.Tvoj návrat do Chorvátska znamenal zmenu hráčskej činnosti za trénerskú. Vedel by si nám povedať, čo je náročnejšie, aké majú jednotlivé činnosti výhody a na druhej strane nevýhody?
Byť trénerom je určite náročnejšie. Keď si hráč rozmýšľaš len o sebe. Ako regenerovať, hrať, stravovať sa a iné. Ako tréner musíš rozmýšľať o tom istom, ale 15 krát viac pretože máš 15 hráčov a každý z nich sa z rôznych dôvodov k tebe chodí sťažovať. Okrem basketbalových vedomostí musíš byť aj psychológ, sociológ, pedagóg a pri malých chlapcoch aj otec alebo mama. Je potrebné vhodne sa správať k médiám, vedeniu klubu, majiteľom a fanúšikom. Veľa ľudí príde na zápas a čaká zázraky, a pritom vôbec nevedia, čo sa stalo minulý tréning alebo týždeň pri príprave. Špičkový tréner musí byť dokonalý, a to je veľmi ťažké. Keď si hráč, vždy sa môžeš za niekoho schovať, pretože vás hra 5 a na lavičke sú ďalší siedmi. Môžeš povedať, že na vine je niekto iný. Ako tréner máš prácu, len pokiaľ vyhrávaš. U nás sa hovorí, že existujú dva druhy koučov. Prvý je ten, čo už dostal výpoveď a druhý ju ešte len dostane.
3.U vás si pôsobil na lavičke účastníka najvyššej ligy, ale vieme o tebe, že sa venuješ aj výchove mladých nádejných basketbalistov. Ktorá z týchto dvoch kategórii ti je bližšia?
Ako som už povedal, teraz sa viac venujem mládeži a trénujem mužov v druhej chorvátskej lige. Samozrejme, sledujem aj prvú a Adriatickú ligu, ktoré sú mi oveľa bližšie. Pozriem sa aj na slovenskú ligu. Ak sa ma kamaráti opýtajú, rád im pomôžem. Odporúčal som na Slovensko niektorých hráčov aj trénerov. Stále som v kontakte, skúšam aj nejaké obchodné veci. Nechcem zabudnúť slovenský jazyk.
4.Aké sú tvoje ďalšie ambície. Máš vytúžený tím, v ktorom by si chcel pôsobiť ako tréner?
Ambície mám vždy najvyššie. Či som bol hráč, alebo teraz ako tréner, vždy chcem ísť vysoko. Vytúžený tím nemám. Momentálne som doma s rodinou, robím basketbal a čakám na lepšiu ponuku.
5.Keď si zaspomínaš na tvoju hráčsku kariéru, ako by si mohol zhodnotiť svoje pôsobenie na Slovensku. Aké sú tvoje najšťastnejšie spomienky na sezóny strávené v Lučenci?
Určite to boli dva vyhraté tituly z Lučencom. Prvýkrát som nepoznal ani jazyk, ligu, hráčov. Všetko to bolo pre mňa nové. Musím povedať, že sme vtedy mali vynikajúceho trénera, ktorý je na Slovensku podľa mňa podceňovaný. Pri druhom titule bola moja úloha už trošku iná. Prišiel som z Čiech a bol som aj manažér. Priniesol som trénera Krunoslava Krajnoviča, ktorý aj dnes robí na Slovensku veľmi dobrú prácu, Meluša, Sýkoru, Mirka Ščekiča a Šarina, no a zvyšok už viete.
6.Hrával si vo viacerých kvalitných ligách. Môžeš nám povedať s akým najlepším hráčom si hral, a komu si musel čeliť?
Ťažko povedať, pretože som nikdy nehral v nejakom veľkoklube a moji spoluhráči neboli NBA hviezdy. No a ako mladý som mal možnosť hrať proti basketbalistom ako Toni Kukoč, Dino Radja, Arijan Komazec, alebo na mojom poste Alanovič, či Mulaomerovič.
7.Je možné, že ťa ešte niekedy uvidíme v slovenských halách?
Určite áno.
8.V čom vidíš rozdiely medzi slovenským a chorvátskym basketbalom?
Určite v prístupe. U nás sa na basketbal pozera ako na pracu a na Slovensku ako na hru.
Slovensko je krajina hokeja, naša história sa viaže na Basketbal. Možno, keby Slováci nemali hokej, bolo by viac lepších hráčov a možno by hral basket aj Zdeno Chára :)